Tréning, odpočinok, terapia, správne nastavený pohybový program – na prvý pohľad sa môže zdať, že všetko potrebné na progres aj regeneráciu je splnené. Napriek tomu sa stáva, že organizmus nereaguje podľa očakávaní: pokrok sa zastaví, zranenie sa opakovane vracia, účinok terapie je len dočasný alebo sa objavuje pretrvávajúca bolesť či problémy so spánkom.
V takýchto prípadoch môže byť užitočné pozrieť sa aj za hranice otázky, kde sa problém nachádza, a zamerať sa na to, čo ho môže udržiavať.
Regenerácia totiž nezávisí iba od pomeru medzi tréningom a odpočinkom. Každodenný stres, kvalita spánku, psychická záťaž a schopnosť organizmu regenerovať fungujú ako vzájomne prepojený systém.
Regenerácia je viac než len odpočinok
Keď hovoríme o regenerácii, často myslíme predovšetkým na čas odpočinku medzi tréningami. Z pohľadu organizmu však ide o omnoho komplexnejší proces.
Dôležité nie je len to, akej fyzickej záťaži sme vystavení, ale aj aké ďalšie stresové faktory na nás pôsobia, koľko a ako kvalitne spíme a či má organizmus dostatok priestoru na návrat do pokojového stavu.
Aj preto sa môže stať, že napriek dobre nastavenému tréningovému alebo terapeutickému programu neprichádza očakávaný progres. Samotný pohybový program môže byť nastavený správne, no celkové zaťaženie organizmu už môže byť príliš vysoké na to, aby sa mu dokázal optimálne prispôsobiť.
Stres nemusí byť nevyhnutne zlý
Stres máme tendenciu vnímať výlučne negatívne, hoci sám osebe je prirodzenou súčasťou života.Aj samotný tréning predstavuje určitý druh stresu. Na primeranú záťaž sa organizmus dokáže adaptovať a práve táto adaptácia umožňuje napredovanie. Kľúčom preto nie je úplne sa stresu vyhýbať, ale zabezpečiť, aby po záťaži nasledovala dostatočná regenerácia.
Problémy môžu začať vtedy, keď medzi jednotlivými stresovými podnetmi už nie je na regeneráciu dostatok času alebo priestoru. Dlhodobá potreba prispôsobovať sa môže postupne predstavovať čoraz väčšiu záťaž pre organizmus. V tejto súvislosti sa hovorí aj o pojme alostatická záťaž – teda o kumulujúcej sa záťaži, ktorá môže vzniknúť, keď je organizmus počas dlhšieho obdobia opakovane nútený reagovať na stresové situácie.
Aj preto je ťažké stanoviť jednu konkrétnu hranicu, po ktorej je stres zrazu „príliš veľký“. Oveľa dôležitejšie je pochopiť, čo predstavuje dlhodobú záťaž pre konkrétneho človeka, ako na ňu jeho organizmus reaguje a do akej miery sa po nej dokáže zregenerovať.
Nadmerná záťaž sa nemusí prejaviť len pocitom stresu
Rozpoznanie problému komplikuje aj fakt, že dlhodobý stres sa nemusí prejavovať tým, že sa človek jednoducho cíti vystresovaný.
Často sa dostanú do popredia úplne iné ťažkosti.
Môže ísť napríklad o:
- pretrvávajúcu alebo opakujúcu sa bolesť kĺbov,
- problémy so spánkom,
- zmeny telesnej hmotnosti,
- časté zranenia,
- pomalšiu regeneráciu,
- stagnáciu výkonnosti,
- alebo o stav, keď účinok terapie pretrváva len krátkodobo.
Stres preto nie je vhodné vnímať iba ako psychický jav. Ide o faktor, ktorý môže ovplyvňovať fungovanie celého organizmu a jeho dôsledky sa môžu prejavovať rôznymi spôsobmi.
Čo sa stane, ak liečime iba symptóm?
Bolestivé alebo zapálené miesto môže, samozrejme, vyžadovať liečbu. Zranenie je potrebné rehabilitovať, pri zvýšenom svalovom napätí môže pomôcť manuálna terapia a v niektorých prípadoch môže byť potrebný aj lekársky či chirurgický zákrok.
Liečba symptómu však nemusí automaticky znamenať, že sa zmenil aj proces, ktorý problém vyvoláva alebo udržiava. Ak príčinné alebo udržiavacie faktory zostanú nezmenené, ťažkosti sa môžu časom opäť objaviť.
Preto je pri opakujúcich sa problémoch alebo pri ťažkostiach, ktoré sa nezlepšujú podľa očakávaní, vhodné uvažovať v širších súvislostiach.Neskúmať iba to, kde človeka niečo bolí, ale napríklad aj akému zaťaženiu je vystavený, ako spí, koľko priestoru má na regeneráciu, aké stresové faktory sú prítomné v jeho živote a ako na ne reaguje.
To samozrejme neznamená, že za každým problémom pohybového aparátu stojí stres. Podstatou je skôr to, že ak bežná liečba neprináša očakávaný výsledok, môže byť vhodné zohľadniť aj faktory mimo samotného pohybového systému.
Zvládanie stresu sa začína sebapoznaním
Neexistuje jedna univerzálna hranica stresu, ktorá by platila pre každého.
Tá istá situácia môže byť pre jedného človeka motivujúcou výzvou, zatiaľ čo pre iného predstavuje výraznú záťaž. Dôležité preto je rozpoznať, ktoré situácie sú v našom vlastnom živote zdrojom stresu, ako na ne reagujeme a aké prejavy s nimi môžu súvisieť.
Aj preto je dôležité sebapoznanie. Samotné uvedomenie si problému však nemusí stačiť. Význam môže mať aj zaradenie metód, ktoré podporujú pokojový stav organizmu a regeneráciu, ako napríklad: :
- mindfulness techniky zamerané na znižovanie stresu,
- dychové techniky,
- relaxačné metódy,
- joga,
- tai-či,
- či čchi-kung.
V prípade potreby môže pri pochopení zdrojov stresu a individuálnych reakcií pomôcť aj psychológ, odborník na duševné zdravie alebo iný primerane kvalifikovaný odborník.
Keď stagnácia môže byť varovným signálom
Problémy s regeneráciou môžu byť dôležitým signálom aj pre odborníkov pracujúcich s pohybom. O širších súvislostiach sa oplatí uvažovať napríklad vtedy, keď:
- sa stav klienta alebo pacienta nezlepšuje očakávaným tempom,
- pri tréningu sa nedarí dosiahnuť progres,
- fyzioterapia neprináša očakávané výsledky,
- opakovane sa vracajú rovnaké zranenia,
- alebo má manuálna terapia iba krátkodobý účinok.
V takýchto prípadoch môže byť v pozadí aj faktor, ktorý nesúvisí priamo s pohybovým aparátom, no ovplyvňuje schopnosť organizmu regenerovať. Riešením nemusí byť to, aby sa jeden odborník snažil obsiahnuť všetky oblasti. Oveľa dôležitejšie môže byť rozpoznať situáciu, keď je vhodné zapojiť aj odborníka z inej oblasti.
Na regeneráciu sa oplatí pozerať komplexne
Pohyb, spánok, psychická záťaž a regenerácia nefungujú v organizme oddelene. Neustále sa navzájom ovplyvňujú. Preto pri opakujúcich sa problémoch nemusí stačiť zamerať sa výlučne na miesto, kde sa prejavuje symptóm.
Často môže byť dôležitejšia otázka: Čo k tomuto stavu viedlo a čo momentálne bráni organizmu v regenerácii?
Regenerácia nie je len o tom, koľko času necháme medzi jednotlivými zaťaženiami. Ide aj o to, či dokážeme rozpoznať faktory, ktoré organizmus dlhodobo zaťažujú – a či mu vytvárame skutočný priestor na regeneráciu.
Ivett Szabó: internista, lekár životného štýlu
Dóra Horváthová: Social media a Influencer manažérka, Fabulo