Od osteopatie po manuálnu terapiu

Osteopat, chiropraktik, manuálny terapeut

Už ste o nich všetkých počuli, ale ak máme byť úprimní, pravdepodobne sa vám v hlave pletie, čo ktorý pojem znamená a aký je rozdiel medzi týmito metódami. Mnohí ich mylne používajú ako synonymá, akoby všetky znamenali to isté: rýchly „puk“, ktorý razom vyrieši bolesť chrbta.

V skutočnosti je to omyl! V tomto článku si to všetko vyjasníme a v bodoch si ukážeme, v čom sú si tieto profesie podobné a aké sú najdôležitejšie rozdiely medzi nimi.

Osteopatia – priekopnícka metóda liečby rukami

Osteopatia (osteopathy) vznikla v roku 1874 v USA, jej zakladateľom bol lekár Andrew Taylor Still. Už ako desaťročný si zmiernil svoju vlastnú bolesť hlavy tak, že si oprel krk o napnutý povraz – čo sa neskôr stalo jedným z prvých potvrdení filozofie osteopatie o spojení štruktúry a funkcie. V roku 1870 začal liečiť chrbticu manuálnymi úkonmi, ktoré sa pravdepodobne naučil od indiánskych liečiteľov („božská inšpirácia“, ako sám povedal). Slovo osteopatia pochádza z latinského os (kosť) a grécko-latinského pathia (choroba).

Still odmietol vtedajšiu často neúčinnú alebo škodlivú liečbu liekmi, a vypracoval holistický prístup, podľa ktorého má telo vrodenú schopnosť samoliečenia (nazval ju autoregulácia), ktorej správne fungovanie často narúša patologická zmena na chrbtici, ktorú nazval osteopatická lézia (dnes sa skôr používa termín somatická dysfunkcia). Toto je parietálna (štrukturálna) osteopatia, ktorá sa zameriava na pohybový aparát (svaly, kosti, kĺby), hľadá a manuálne rieši mechanickú nerovnováhu tela.

Osteopatia sa neustále vyvíjala, a tak sa vytvorili ešte dve hlavné oblasti:

• Kraniosakrálná osteopatia: Tento prístup sa zameriava na lebku (cranium), krížovú kosť (sacrum) a dura mater (tvrdú mozgovú plenu) spájajúcu tieto časti. Je založený na predpoklade, že rytmické pulzovanie miechového moku spôsobuje jemné pohyby kostí lebky a krížovej kosti. Vyvinul ho Dr. William Garner Sutherland v 30. rokoch 20. storočia.
• Viscerálna osteopatia: Táto oblasť sa zameriava na pohyb vnútorných orgánov (viscera) a ich vzťah s okolitými spojivovými tkanivami (fascia). Táto technika podporuje optimálnu funkciu a pohyblivosť orgánov pomocou jemných, rytmických dotykov a pohybov aplikovaných v oblasti brucha. Rozvinuli ju Dr. Barral so svojimi kolegami v 80. rokoch 20. storočia.

Dr. Andrew Taylor Still: „Find it, fix it and leave it alone!” (Nájdi to, oprav to a nechaj to tak)

Osteopatia je teda prvou školou, ktorá sa zameriava na diagnostiku a liečbu vykonávanú rukami. V súčasnosti sa osteopatické vzdelávanie rozdeľuje do dvoch hlavných vetiev: lekárska osteopatia (DO), ktorá v USA poskytuje plnohodnotné lekárske vzdelanie a oprávnenia ekvivalentné titulu MD, a nelekárska osteopatia (BSc/MSc osteopatia). Táto druhá vetva je dominantná v Európe a iných regiónoch, typicky ide o 4–5 ročný postgraduálny program, ktorého absolventi vykonávajú manuálnu terapiu, no vo väčšine krajín nie sú držiteľmi lekárskej licencie (MD).

Chiropraktika – napodobenina s príliš veľkým úspechom?

Chiropraktika (chiropractic, kedysi chiropraxy) vznikla v USA v roku 1895, zakladateľom bol Daniel David Palmer (D.D. Palmer). Palmer, bývalý spirituálny liečiteľ a magnetizér, podľa vlastných slov napravil sluch portiera Harveyho Lillarda, keď na jeho chrbtici našiel „vybočený“ stavec a napravil ho rukou. Názov pochádza z gréckeho cheir (ruka) a praxis (prax, činnosť).

Podľa jeho pôvodnej teórie je príčinou 95 % chorôb „subluxácia“ na chrbtici („mini výron“, „posun“ malých kĺbov medzi stavcami), ktorá blokuje prúdenie životne dôležitej „vrodenej inteligencie“. Cieľom chiropraktiky bolo výlučne „korigovať“ túto subluxáciu prostredníctvom manipulácie chrbtice (adjustment), a tak liečiť aj ochorenia vnútorných orgánov. Existenciu tohto javu však nie je možné objektívne preukázať (napr. pomocou röntgenu) a nie je totožný s bežne používaným lekárskym výrazom subluxácia, ktorý označuje čiastočný výron kĺbu.

Palmer ako šikovný podnikateľ spoznal vtedajší nedostatok lekárov a hoci to vždy popieral, jednoznačne prevzal metódy osteopatie (podľa legendy údajne prostredníctvom ducha zosnulého osteopata menom Atkinson). Chiropraktika má dve hlavné filozofické vetvy: „čistú“ (straights), ktorá sa zameriava výlučne na manipuláciu chrbtice s cieľom korigovať subluxácie, a „zmiešanú“ (mixers), ktorá manipuláciu kombinuje s ďalšími metódami (napr. rehabilitačnými cvičeniami či technikami na mäkké tkanivá). Druhá vetva je všeobecne akceptovaná a patrí k nej väčšina dnešných chiropraktikov.

Daniel David Palmer viedol so svojím synom B.J. Palmerom (neskôr vedúcim predstaviteľom chiropraktiky) búrlivú a verejnú debatu o smerovaní tohto odboru

Chiropraktika v USA a Kanade predstavuje 4–8-ročné univerzitné štúdium, po ktorom chiropraktici získavajú titul Doctor of Chiropractic. Hoci v Európe a Austrálii existujú uznávané inštitúcie, ktoré ponúkajú typicky 4–6-ročné magisterské (MSc) programy, v niektorých častiach Európy, sa tento titul nepovažuje za lekársky diplom.

Manuálna terapia – základný prvok moderného rehabilitačného prístupu

Manuálna terapia (manuálna medicína) pomocou techník vykonávaných rukami diagnostikuje a lieči reverzibilné funkčné poruchy pohybového aparátu (chrbtice a periférnych kĺbov). Nemá jedného zakladateľa, ale vznikla a vedecky sa rozvíjala v druhej polovici 20. storočia ako výsledok práce viacerých výskumníkov. Samotný názov je odvodený z latinského manus (ruka) a z gréckeho therapeia (liečenie, ošetrovanie), teda doslova znamená liečenie rukami.

Najvýznamnejší odborníci:

James Cyriax – Základy ortopedickej diagnostiky, hlboká masáž.

Freddy Kaltenborn – Základy biomechaniky (kĺbov).

Olaf Evjenth – Šírenie Kaltenbornovej koncepcie; techniky naťahovania.

Geoffrey Maitland – Oscilačná (rytmická) mobilizácia; prehodnotenie.

Robin McKenzie – Aktívne cvičenia (MDT); princíp centralizácie.

Stanley Paris – Vývoj manipulačných techník; vyšetrenie chrbtice.

Vladimir Janda – Teória svalovej rovnováhy a dysfunkcie.

Robert Maigne – Lekársky prístup k chrbtici; Maigneov syndróm.

Lawrence Jones – Strain-Counterstrain technika (pozicionálna terapia).

Jan De Vries – Techniky svalovej energie (MET).

Volodimir Barvicsenko – Zakladateľ východoeurópskej diagnostickej školy.

Karel Lewit – Vedecké organizovanie manuálnej terapie.

Dr. Ormos Gábor – Pionier manuálnej terapie v Maďarsku

Prof. Karel Lewit: „Kto vyšetruje iba chrbticu, pomýli sa u dvoch tretín pacientov.“

Riadi sa princípmi medicíny založenej na dôkazoch (evidence-based medicine), a preto neodvodzuje všetky ochorenia od jednej teórie (ako osteopatia či chiropraktika), ale sústreďuje sa na biomechanické a funkčné príčiny celého pohybového systému. Spektrum jej techník je široké (techniky svalovej energie, mobilizácia, v prípade potreby manipulácia) a jej hlavným cieľom je zmiernenie bolesti a obnova normálnej funkcie kĺbov a mäkkých tkanív.

Budúcnosť liečenia rukami

Osteopatia a chiropraktika znamenajú vývin ľudových manuálnych techník do jednotného systému, pričom tieto dva prístupy sa v priebehu rokov výrazne vyvíjali. Neskôr manuálna terapia tento systém skombinovala s modernými vedeckými dôkazmi, v dôsledku čoho sa dnes techniky všetkých troch odborov výrazne prekrývajú a ich metódy sa čoraz viac spájajú.

Ako inštruktor vidím, že osvojenie si techník je tou ľahšou časťou; skutočná podstata tejto profesie spočíva – v súlade s aktuálne prebiehajúcim posunom paradigmy – vo vedomom rozhodovaní o tom, čo, prečo a ako používať. Dnes už vieme, že mechanizmus účinku manuálnej terapie nie je mechanický („vrátenie na miesto“), ale ide o súbor neurofyziologických reakcií.

Autor: Szűcs Krisztián - inštruktor, odborník na manuálnu terapiu